Vyzeralo to nádejne.
Ukončila som vzťah.
Kvôli tebe. A možno kvôli nemu?
Nie. Nie nehádžem to na teba.
Urobil si to ťažkým.
Príliš veľa krát si mi povedal že ma miluje.
Tak často že som prestala vnímať krásu tých slov.
Prišiel niekto iný.
Ty si si sadol do predsiene môjho srdca.
Neviditeľný.
Nasávala som lásku z niekoho nového.
Mladého.
Voňavého.
Talentovaného.
No časom aj tá sa opotrebovala.
Aj jeho som prestala milovať.
Stereotyp nie je nič pre mňa.
Rutina ma zabíja.
Potrebujem niekoho nového.
Nikoho kto mi otvorí oči ešte viac.
Chcem vidieť konečne hviezdy.
Aj ty si bol len strata času.
Predsa našiel si ju.
Na mňa zanevrel.
Snažím sa stlačiť delete a vymazať ťa.
Nejde to.
Ostaneš na striedačke.
Potom sa raz možno vrátiš.
A na striedačku pošlem iného.
Možno ich bude veľa.
Možno len pár.
Len pár.. kým príde ten pravý.
No ty a tvoje belasé oči.
Ťažko sa zabúda.
Mysle som, že to bude ľahké.
No nie je to tak.
Bola to len moja mylná predstava.
Ilúzia.
Bolí to.
Srdce mi krváca.
To prejde.
Časom.
Príde niekto nový.
Krajší.
Voňavejší.
Talentovanejší.....

Nechal si má ísť samú. Tvoje sľuby boli len plytké slová. Urobila som koliečko po fontáne.. áno po tej do ktorej mi kedysi spadol mobila, na ktorej som toľko toho zažila. A potom som počula len JEHO hlas. Nebol tvoj bol JEHO. Niečo ako spúšťač sĺz na mňa pôsobil. Keby som bola námorník a mala hlavu sklonenú k moru, tak jeho hladina by sa určite zvýšila. A tie slzy?? Pre koho vlastne boli??.. Áno pre teba. Teba s kým som bola dva mesiace. No počuť jeho hlas a vedieť že niesom s ním.. a on je niekde inde s ľuďmi ktorých mám rada.... a že sa len prizerám a ticho trpím počas toho ako si ty hráš na gitare, alebo ako sa usmievaš na svojich priateľov. Asi som tam dnes nemala chodiť bolo by to jednoduchšie.. no osud dal a bola som tam s 1 človekom ktorý mi nikdy neklame a dúfam že ani nikdy neublíži. Keby som mohla zoberiem ju na koniec sveta! Paríž.
Možno to nevidno, pretože som majster pretvarovania a bolesť je vždy to čo ukrývam. Pozrela som sa na hviezdy. Dnes tak krásne žiaria. Nezaslúžili si to, aby som sa na ne pozerala cez slanú tekutinu vychádzajúcu z mojho zrkadliel duše. Radšej by som tú bolesť čo som ti spôsobila zobrala na svoje plecia.. bolo by to ľahšie pre teba. No dnešok ma zlomil. Podlomil mi kolená. Spolucestujúci sa len prizerali ako mi stekajú slzy po tvári. Horúce slzy.

Bolo to krásne a dokonalé. BOLO. No skončilo to. Dva mesiace spomienok, krásne mesiace som zahodila behom 15 minút. Prvý bozk, jeho oči, vôňa. Milovala som ho. MILOVALA. Druhé šance nedávam, pretože koľko vecí vám vyšlo na druhý krát??? ... Navždy bude môj prvý. S gitarou či cigaretou v ruke. Dokonale orgazmicky zahrané tóny. Na všetko to nezabudnem. Chýbala mu len trpezlivosť. Vravel že žije len pre mňa. A teraz, keď je koniec... nemá prečo žiť. Vyčítam si to. Je to normále?????....Najhoršie na tom je však to, že on neurobil žiadnu chybu. Všetko je moja chyba a ani neviem prečo som to urobila...... Som beznádejný prípad.

Horúce slzy stekajúce po tvári. Sú tu. Opäť. Nikto ich nežiadal aby sa tak rýchlo vrátili. Nikto. Hriala ma pri srdci. Stále hreje? Možno odišla, no možno nie. Neviem. Kto to má vedieť? Nikto.
Nevidia do môjho vnútra. Nevidia bolesť ani šťastie. Keď si myslím, že všetko je tak krásne a dokonalé náhle príde niečo čo teto pocit uzemní. Neznášam to. Neznášam myšlienky pretrhávajúce niť krásnych chvíľ. Som zamilovaná? Alebo len pobláznená? Záleží mu na mne? Možno áno, ale čo ak nie. Klame? Kto neklame? Všetci používame malé lži, ktoré sa deň čo deň kopia a vytvárajú LOŽ. KLAMSTVO. Klameme sami seba. Klamem sa! Klamem sama sebe! Verím každému. Nemala by som. Naivita.
Stále som však len človek túžiaci po láske a pochopení. Túžim. Snívam. Dýcham. Vnímam. Maľujem. Milujem.
Snívam, lebo krajina snov je nekonečná.
Dýcham, pretože inak by to ostatné nebolo uskutočniteľné.
Vnímam, pretože všetko krásne je pred nami a stačí si to len všímať.
Maľujem, lebo mi to dáva silu ŽIŤ.
Milujem svju rodinu, priateľov, najlepšiu priateľku, ktorej môžem povedať hoc čo. Milujem hudbu, umenie ŽIVOT.
Život ma občas položí na kolená, no mám to šťastie,že Boh mi dal ľudí ktorím na mne záleží a ochotne mi pomáhajú vstať.
ĎAKUJEM.

One day

Stále niekam meškám. No neponáhľam sa. Teraz klamem. Ponáhľam sa len občas a to vtedy keď je človek ktorý na mňa čaká pre mňa veľmi dôležitý. Pretože nemám rada, keď mám niekoho rada a nechám ho čakať. U mňa je to ako s kávou. Nemám ju rada studenú a preto jej nedám šancu vychladnúť. Dnes som si všetko vypočítala a preto bol dnešný deň iný a výnimočný. Takéto dni človek zažije len pár krát. No niekedy nezáleží na tom kde ste ale s kým ste. S človekom ktorého mám veľmi rada som strávila od rána až do poobedia krásne minúty a ani jedna z nich nebola premárnená. Neponáhľala som sa a nenudila som sa. Nemusela som sa ani modliť za to nech už to mám za sebou. Nemyslela som na nič , len som si užívala krásny deň.  Deň 30.10. bol iný naozaj. Mám kamarátku, ktorú si asi ani nezaslúžim. Bolo krásne len tak spolu sedieť piť kávu a raňajkovať pod holým nebom. Takýchto dní by malo byť v mojom živote viac. Smiali sme sa, fotili, obdivovali, kochali , rozprávali, hodnotili, sedeli vedľa seba, oproti sebe, prechádzali sa, ležali na jesennom lístí, snažili sme sa vytvoriť "živé srdce", žmurkali, dýchali a predovšetkým sme spolu trávili vzácne chvíle, chvíle na ktoré ani jedná z nás nezabudne. Od dnešného dňa chcem mať každý deň  obohatený krásnymi chvíľkami.
Každý deň nemusí byť dobrý,ale na každom dni je niečo pekné.
Ďakujem.

Búrka

V mojom srdci odohráva sa búrka ktorou predzvesťou je temná hmla, zahaľujúca všetky radostné chvíle života. V srdci len Ty, Tvoje slová, oči, pocity. No dúfam, že vyjde dúha a myseľ bude schopná racionálneho myslenia. Prišlo to do môjho života rýchlosťou meteoritu, ktorý nevie kde a kedy presne sa zrúti. Každý kvet, oblak a jesenný list mi pripomína tvoju tvár, Srdce sa mi zastaví, keď počujem tvoj hlas. Myseľ prepojená so srdcom je ako plod a matka pupočnou šnúrou. V pravej hemisfére opakujúce sa spomienky prerušuje len dážď padajúci tmou a kroky ktoré sa približujú. Búrka ustáva vďaka mužovi so zahalenou tvárou, ktorý sa chystá zaklopať na bránu môjho srdca.

Slečna láska

Láska, život, slečna, utrpenie, mladík. Niekedy má príchuť kovovej žiletky zhltnutej väzňom odsúdeným na trest smrti. Ale čo, keď slečna láska klope na dvere, na zamknuté dvere? Otvorí jej len muž poprípade žena , ktorý sú majiteľmi tohto kľúčika. Kľúčik ku nepomysliteľnej kráse  ba niekedy až k utrpeniu. Kľúčik neviditeľný a zavesený na krku každého z nás. Je iba na nás kedy ho použijeme. Slečna láska chodí zo začiatku v bielych šatách, no bieloba týchto šiat môže aj vyprchať, alebo sa môže poškvrniť. Tieto škvrny predstavujú prešľapy vo vzťahoch. No keď šaty zočernejú láska sa mení na nenávisť. Vtedy slečna vymieňa svoju príjemnú tvár. No u niektorých nositeľov týchto kľúčov sa objavuje aj harmónia ktorá je dlhodobá a vtedy slečna láska odkladá svoj čierny šat čo najhlbšie do svojej komnaty.
Tak čo? Použili ste svoj svoj prvý kľúčik a ste s ním spokojní?
našťastie však existuje nespočetné množstvo takýchto neviditeľných kľúčikov. Tak vážme si každý jeden kľúčik! Veď nikdy nevieme kedy a kde ho použijeme.